MESTÁ & MIESTA   

HISTÓRIA   

REKLAMA   

  REKLAMA

  VEDELI STE, ŽE...?

  -

21. novembra 1949 OSN rozhodlo, že by sa Líbya mala stať nezávislou krajinou v januári 1952. V tej dobre krajinu viedol kráľ Idris a Líbya tak získala názov Spojené kráľovstvo Líbya, ako konštitučná monarchia s dedičným nárokom na trón. V roku 1951 bola prijatá prvá ústava, čím sa upevnili práva Líbyjčanov. Spojili sa regióny Fezzabn, Cyrenaica aj Tripolis do jedinej krajiny, zaviedli sa spoločné práva a sloboda vo viacerých oblastiach spoločenského života. V roku 1959 sa objavila ropa. Zrazu sa z jednej z najchudobnejších krajín stala jedna z najbohatších afrických krajín, obchod s ropou prilákal do krajiny zahraničných investorov. Mnoho bohatstva si však v rukách chcel udržať kráľ Idris. V krajine bolo mnoho Američanov, Talianov, Britov aj Francúzov. Všetky tieto krajiny pomáhali krajine zvyšovať zisk, prírodné bohatstvo, ale čo je hlavné z pohľadu turistického ruchu, Líbya sa vtedy začala objavovať v očiach Európy ako zaujímavé miesto pre turistiku, hoci turistika vyzerala v tejto dobe inak ako ju poznáme dnes. Prítomnosť zahraničia v krajine začalo pociťovať niekoľko ľudí ako hrozbu. Británia s Talianskom napríklad v tomto čase budovala v Líbyi všetko technické vybavenie, priniesla stroje, techniku, technické postupy, stavebné stroje, spracovanie železa modernou cestou ale tiež do Líbye dodávala zbrane.

Dňa 1. septembra 1969 sa Kaddáfí s malou skupinkou mladých dôstojníkov pokúsil o prevrat v krajine v čase, keď bol kráľ Idris na liečení v Turecku. Nekrvavým spôsobom sa mu podarilo dostať k moci atak trochu aj zbabelým. Korunný princ Sayyid Hasan Sanussu bol zatvorený do domáceho väzenia až do zrušenia monarchie a vyhlásenia Novej Líbyjskej Arabskej republiky. V pláne na obnove monarchie zakladateľ britskej Special Air Force zhromaždil 150 žoldnierov. Tí sa mali postarať o obnovu situácie v Líbyi a celé to malo požehnanie nespresneného člena britskej kráľovskej rodiny. Tesne pred začiatkom už nacvičeného plánu sa akcia zastavila, keďže podľa americkej tajnej služby boli Kaddáfiho anti-marxistické názory prijateľné.

Muammar sa snažil získať zbrane hromadného ničenia už od nástupu na čelo krajiny. Už v roku 1972 tlačil na Čínu, aby spoločne uzavreli zmluvu o kúpe takýchto zbraní. Jednania zlyhali a tak zámer získať zbrane presunul na Pakistan. Následne začala Líbya jednať s Indiou, no nikde sa nepodarilo zbrane získať. Líbya platila mnohým špecialistom po celom svete za pomoc pri vývoje zbraní. Aby Líbya získala bližšie vzťahy so západom na lepšej úrovni, sa pred rokom 2006 snažila ukázať v lepšom svetle, pozvala odborníkov ako gesto dobrej vôle a zámere prispieť k celosvetovému mieru. Chemických zbraní bolo nájdených niekoľko ton, rovnako ako aktívny program vývoja jadrových zbraní. Zlepšila sa však spolupráca s Európou. V roku 1972 Muammar vytvoril špeciálne islamské légie, v ktorých však bojovali chudobní utečenci, najmä Pakistanci, ktorý za vidinou civilnej práce a bezstarostného života sem prichádzali, no boli násilne verbovaný do armádnych oddielov, ktoré mali bojovať za záujmy Líbye v Čade a Sudáne. Tieto oddiely mali za následok až do roku 1988 takmer 10 000 mŕtvych. Keď Uganda bojovala proti Tanzání, postavil sa na stranu ugandského prezidenta Idi Amina a požičal mu vojsko zložené zo 600 líbyjčanov. Po jeho páde sa uchýlil do Líbye, kde zostal niekoľko mesiacov.
Na svojom ťažení, pri ktorom si rozhneval svet, si na druhej strane aj získaval spojencov. Jedným z nich je Hugo Chavéz, venezuelský prezident, charakter zásadne podobný na Muammara.

To, čo v krajine nastalo po získaní moci Kaddáfim, nepreháňajú len západné médiá a všetky médiá mimo líbyjské. Nikto nemusel zbytočne preháňať, ak chcel písať o pravde v Líbyi. Väznice plné politických väzňov, ľudské práva na slabej úrovni a vymáhateľnosť akýchkoľvek práv takmer žiadna. Nezákonné bolo komunikovať o politike s cudzincami. Nikto nesmel a vlastne donedávna ani nesmel povedať nič protištátne. Situácia sa veľmi podobala na tú v Iraku, v severnej Kórei a pripomínala aj naše obdobie komunizmu. Sloboda tlače ani slova neexistovala. V maximálne prehnanej snahe uchrániť krajinu a jej rozvoj pred vplyvom zahraničia nastalo niekoľko prenasledovaní. Líbya je počas Kaddáfiho najviac cenzurovaná zo všetkých arabských a severoafrických krajín. Cieľom prenasledovania vždy bola aj opozícia. Národná konferencia opozície Líbye, Národný front pre spásu Líbye, alebo Výber pre líbyjské národné akcie sa usilujú taktiež o zvrhnutie politickej moci Kaddáfiho, alebo aspoň o zmiernenie jeho vplyvu, keďže celú moc v krajine drží v rukách on, alebo jeho synovia.

V roku 1986 USA bombardovalo Líbyu v akcii známej ako Operation El Dorado Canyon, čo malo byť odplatou za bombový útok v Berlíne toho roku. Kaddáfí však týmto útokom vraj odpovedal na útok amerických vojsk zo zálivu Sirta. Kaddáfí sa vyhrážal, že bude pokračovať v podpore terorizmu proti európskym demokratickým krajinám, mienil naďalej podporovať Írsku demokratickú armádu, Červené brigády ale aj iné skupiny teroristov a teroristicky fungujúcich indivíduí. USA vtedy zaparkovalo tri bojové krížniky s letectvom a technikou v zálive Sirta a prekonali tak „líniu smrti“, pomyslenú líniu, ktorú Kaddáfí stanovil ako líniu, za ktorou vstup cudzích lodí je možné považovať za narušenie územia. USA a nie len oni mali už s prekročením tejto línie problémy v 70-tych rokoch. USA sa vtedy hzájilo, že vykonáva námorné operácie v medzinárodných vodách a teda 19 km od brehu. Záliv Sirta však Kaddáfí nepokladal za more, ale za územie krajiny, najmä pre tvar, aký záliv má.
Za bombové útoky v Berlíne Líbya zaplatila bombardovaním aj škodami na životoch dvocj amerických a niekoľko desiatok líbyjských vojakov. Tajné policajné zložky odhalili líbyjské teroristické živly v Nemecku napojené priamo na Kaddáfiho.

Útok amerických síl mal zabiť aj Muammara s rodinou. Nestalo sa tak však vďaka varovaniu talianskeho politika Bettina Craxiho. Pôvodne sa predpokladalo, že informáciu o nálete Muammarovi zdelil maltský premiér Karmen Bonnici. Kaddáfí sa s rodinou stačil ukryť na inom mieste skôr, ako jeho sídlo zasiahli bomby.

V roku 1986 USA bombardovalo Líbyu v akcii známej ako Operation El Dorado Canyon, čo malo byť odplatou za bombový útok v Berlíne toho roku. Kaddáfí však týmto útokom vraj odpovedal na útok amerických vojsk zo zálivu Sirta. Kaddáfí sa vyhrážal, že bude pokračovať v podpore terorizmu proti európskym demokratickým krajinám, mienil naďalej podporovať Írsku demokratickú armádu, Červené brigády ale aj iné skupiny teroristov a teroristicky fungujúcich indivíduí. OSN vtedy na Líbyu uvalilo sankcie. Po ukončení vývoja jadrových zbraní OSN zrušila na Líbyu sankcie.

V roku 1995 Kaddáfi vyhnal z Líbye 30 000 Palestínčanov, čo bolo reakciou na započaté mierové rokovania Izraela s Palestínou.

V roku 2008 Kaddáfiho syn Sajf Al-Islam oznámil, že rokovania s USA dospeli k záveru, že Líbya odškodní obete teroristických útokov, pokiaľ Spojeníé štáty odškodnia obete ich vojenských náletov.

Protesty, ktoré v roku 2011 inšpirovali tie z Tuniska a Egypta, v Líbyi namierené výhradne proti Muammarovi Kaddáfímu a jeho vláde čoskoro vyústili do občianskej vojny, ktorá spôsobila Líbyi ešte horšie meno, než mala doteraz. Mŕtve telá, kúsky tiel, mŕtvy civilisti boli dielom najmä ozbrojenej Kaddáfiho armády. Dňa 17. mája 2011 bol Medzinárodným trestným súdom vydaný zatykač na Muammara Kaddáfiho za zločiny proti ľudskosti.

Snahy o spojenia s inými krajinami
V roku 1971 sa snažil spojiť Líbyu so Sudánom a vytvoriť tak veľký štát. Prezident Sudánu nesúhlasil. Kaddáfi mal ešte jeden sen, vytvoriť veľkú arabskú republiku spojením ostatných krajín. Žiaľ, stále sa vo svojom pláne videl ako hlavný vodca. V roku 1972 malo nastať spojenie s Egyptom a Sýriou, no podmienky a vládu každá krajina videla inak. Plány stroskotali rovnako, ako na ďalší rok plán sa spojiť s Tuniskom. Nezhody však nakoniec vyvolali skôr silné nepriateľstvo oboch krajín. V roku 1984 bola podpísaná zmluva o spolupráci s Marokom, no Líbya ju kapitulovala po tom, čo sa v Maroku na politickej návšteve objavil podľa Líbye zradca Šimon Perez.

Situácia sa neustále vyvíja.