História Líbye - Kráľ IDRIS a Muammar Kaddáfí |
|
|
|
|
21. novembra 1949 OSN
rozhodlo, že by sa Líbya mala stať
nezávislou krajinou v januári 1952.
V tej dobre krajinu viedol kráľ Idris a
Líbya tak získala názov Spojené
kráľovstvo Líbya, ako konštitučná
monarchia s dedičným nárokom na trón. V
roku 1951 bola prijatá prvá
ústava, čím sa upevnili práva
Líbyjčanov. Spojili sa regióny Fezzabn,
Cyrenaica aj Tripolis do jedinej
krajiny, zaviedli sa spoločné práva a
sloboda vo viacerých oblastiach
spoločenského života. V roku 1959
sa objavila ropa. Zrazu sa z jednej z
najchudobnejších krajín stala jedna z
najbohatších afrických krajín, obchod s
ropou prilákal do krajiny zahraničných
investorov. Mnoho bohatstva si však v
rukách chcel udržať kráľ Idris. V
krajine bolo mnoho Američanov, Talianov,
Britov aj Francúzov. Všetky tieto
krajiny pomáhali krajine zvyšovať zisk,
prírodné bohatstvo, ale čo je hlavné z
pohľadu turistického ruchu, Líbya sa
vtedy začala objavovať v očiach Európy
ako zaujímavé miesto pre turistiku, hoci
turistika vyzerala v tejto dobe inak ako
ju poznáme dnes. Prítomnosť zahraničia v
krajine začalo pociťovať niekoľko ľudí
ako hrozbu. Británia s Talianskom
napríklad v tomto čase budovala v Líbyi
všetko technické vybavenie, priniesla
stroje, techniku, technické postupy,
stavebné stroje, spracovanie železa
modernou cestou ale tiež do Líbye
dodávala zbrane. |
|
|
|
Dňa 1. septembra 1969 sa Kaddáfí s malou
skupinkou mladých dôstojníkov pokúsil o
prevrat v krajine v čase, keď bol kráľ
Idris na liečení v Turecku. Nekrvavým
spôsobom sa mu podarilo dostať k moci
atak trochu aj zbabelým. Korunný princ
Sayyid Hasan Sanussu bol zatvorený do
domáceho väzenia až do zrušenia
monarchie a vyhlásenia Novej Líbyjskej
Arabskej republiky. V pláne na obnove
monarchie zakladateľ britskej Special
Air Force zhromaždil 150 žoldnierov. Tí
sa mali postarať o obnovu situácie v
Líbyi a celé to malo požehnanie
nespresneného člena britskej kráľovskej
rodiny. Tesne pred začiatkom už
nacvičeného plánu sa akcia zastavila,
keďže podľa americkej tajnej služby boli
Kaddáfiho anti-marxistické názory
prijateľné. |
|
|
|
Muammar sa snažil získať zbrane
hromadného ničenia už od nástupu na
čelo krajiny. Už v roku 1972
tlačil na Čínu, aby spoločne uzavreli
zmluvu o kúpe takýchto zbraní. Jednania
zlyhali a tak zámer získať zbrane
presunul na Pakistan. Následne začala
Líbya jednať s Indiou, no nikde sa
nepodarilo zbrane získať. Líbya platila
mnohým špecialistom po celom svete za
pomoc pri vývoje zbraní. Aby Líbya
získala bližšie vzťahy so západom na
lepšej úrovni, sa pred rokom 2006
snažila ukázať v lepšom svetle, pozvala
odborníkov ako gesto dobrej vôle a
zámere prispieť k celosvetovému mieru.
Chemických zbraní bolo nájdených
niekoľko ton, rovnako ako aktívny
program vývoja jadrových zbraní.
Zlepšila sa však spolupráca s Európou. V
roku 1972 Muammar vytvoril
špeciálne islamské légie, v ktorých však
bojovali chudobní utečenci, najmä
Pakistanci, ktorý za vidinou civilnej
práce a bezstarostného života sem
prichádzali, no boli násilne verbovaný
do armádnych oddielov, ktoré mali
bojovať za záujmy Líbye v Čade a Sudáne.
Tieto oddiely mali za následok až do
roku 1988 takmer 10 000 mŕtvych.
Keď Uganda bojovala proti Tanzání,
postavil sa na stranu ugandského
prezidenta Idi Amina a požičal mu vojsko
zložené zo 600 líbyjčanov. Po jeho páde
sa uchýlil do Líbye, kde zostal niekoľko
mesiacov.
Na svojom ťažení, pri ktorom si
rozhneval svet, si na druhej strane aj
získaval spojencov. Jedným z nich je
Hugo Chavéz, venezuelský prezident,
charakter zásadne podobný na Muammara.
|
|
|
Doba cenzúry a trpkého úsmevu |
|
|
|
|
To, čo v krajine nastalo po získaní moci
Kaddáfim, nepreháňajú len západné médiá
a všetky médiá mimo líbyjské. Nikto
nemusel zbytočne preháňať, ak chcel
písať o pravde v Líbyi. Väznice plné
politických väzňov, ľudské práva na
slabej úrovni a vymáhateľnosť
akýchkoľvek práv takmer žiadna.
Nezákonné bolo komunikovať o politike s
cudzincami. Nikto nesmel a vlastne
donedávna ani nesmel povedať nič
protištátne. Situácia sa veľmi podobala
na tú v Iraku, v severnej Kórei a
pripomínala aj naše obdobie komunizmu.
Sloboda tlače ani slova neexistovala. V
maximálne prehnanej snahe uchrániť
krajinu a jej rozvoj pred vplyvom
zahraničia nastalo niekoľko
prenasledovaní. Líbya je počas Kaddáfiho
najviac cenzurovaná zo všetkých
arabských a severoafrických krajín.
Cieľom prenasledovania vždy bola aj
opozícia. Národná konferencia opozície
Líbye, Národný front pre spásu Líbye,
alebo Výber pre líbyjské národné akcie
sa usilujú taktiež o zvrhnutie
politickej moci Kaddáfiho, alebo aspoň o
zmiernenie jeho vplyvu, keďže celú moc v
krajine drží v rukách on, alebo jeho
synovia. |
|
|
Nepokoje, vojny a prenasledovania |
|
|
|
|
V roku 1986 USA bombardovalo Líbyu v
akcii známej ako Operation El Dorado
Canyon, čo malo byť odplatou za bombový
útok v Berlíne toho roku. Kaddáfí však
týmto útokom vraj odpovedal na útok
amerických vojsk zo zálivu Sirta.
Kaddáfí sa vyhrážal, že bude pokračovať
v podpore terorizmu proti európskym
demokratickým krajinám, mienil naďalej
podporovať Írsku demokratickú armádu,
Červené brigády ale aj iné skupiny
teroristov a teroristicky fungujúcich
indivíduí. USA vtedy zaparkovalo tri
bojové krížniky s letectvom a technikou
v zálive Sirta a prekonali tak „líniu
smrti“, pomyslenú líniu, ktorú Kaddáfí
stanovil ako líniu, za ktorou vstup
cudzích lodí je možné považovať za
narušenie územia. USA a nie len oni mali
už s prekročením tejto línie problémy v
70-tych rokoch. USA sa vtedy hzájilo, že
vykonáva námorné operácie v
medzinárodných vodách a teda 19 km od
brehu. Záliv Sirta však Kaddáfí
nepokladal za more, ale za územie
krajiny, najmä pre tvar, aký záliv má.
Za bombové útoky v Berlíne Líbya
zaplatila bombardovaním aj škodami na
životoch dvocj amerických a niekoľko
desiatok líbyjských vojakov. Tajné
policajné zložky odhalili líbyjské
teroristické živly v Nemecku napojené
priamo na Kaddáfiho.
Útok amerických síl mal zabiť aj
Muammara s rodinou. Nestalo sa tak však
vďaka varovaniu talianskeho politika
Bettina Craxiho. Pôvodne sa
predpokladalo, že informáciu o nálete
Muammarovi zdelil maltský premiér Karmen
Bonnici. Kaddáfí sa s rodinou stačil
ukryť na inom mieste skôr, ako jeho
sídlo zasiahli bomby.
V roku 1986 USA bombardovalo
Líbyu v akcii známej ako Operation El
Dorado Canyon, čo malo byť odplatou za
bombový útok v Berlíne toho roku.
Kaddáfí však týmto útokom vraj odpovedal
na útok amerických vojsk zo zálivu
Sirta. Kaddáfí sa vyhrážal, že bude
pokračovať v podpore terorizmu proti
európskym demokratickým krajinám, mienil
naďalej podporovať Írsku demokratickú
armádu, Červené brigády ale aj iné
skupiny teroristov a teroristicky
fungujúcich indivíduí. OSN vtedy na
Líbyu uvalilo sankcie. Po ukončení
vývoja jadrových zbraní OSN zrušila na
Líbyu sankcie.
V roku 1995 Kaddáfi vyhnal z
Líbye 30 000 Palestínčanov, čo bolo
reakciou na započaté mierové rokovania
Izraela s Palestínou.
V roku 2008 Kaddáfiho syn Sajf
Al-Islam oznámil, že rokovania s USA
dospeli k záveru, že Líbya odškodní
obete teroristických útokov, pokiaľ
Spojeníé štáty odškodnia obete ich
vojenských náletov.
Protesty, ktoré v roku 2011
inšpirovali tie z Tuniska a Egypta, v
Líbyi namierené výhradne proti
Muammarovi Kaddáfímu a jeho vláde
čoskoro vyústili do občianskej vojny,
ktorá spôsobila Líbyi ešte horšie meno,
než mala doteraz. Mŕtve telá, kúsky
tiel, mŕtvy civilisti boli dielom najmä
ozbrojenej Kaddáfiho armády. Dňa 17.
mája 2011 bol Medzinárodným trestným
súdom vydaný zatykač na Muammara
Kaddáfiho za zločiny proti ľudskosti.
|
|
|
|
Snahy o spojenia s inými krajinami
V roku 1971 sa snažil spojiť Líbyu so
Sudánom a vytvoriť tak veľký štát.
Prezident Sudánu nesúhlasil. Kaddáfi mal
ešte jeden sen, vytvoriť veľkú arabskú
republiku spojením ostatných krajín.
Žiaľ, stále sa vo svojom pláne videl ako
hlavný vodca. V roku 1972 malo nastať
spojenie s Egyptom a Sýriou, no
podmienky a vládu každá krajina videla
inak. Plány stroskotali rovnako, ako na
ďalší rok plán sa spojiť s Tuniskom.
Nezhody však nakoniec vyvolali skôr
silné nepriateľstvo oboch krajín. V roku
1984 bola podpísaná zmluva o spolupráci
s Marokom, no Líbya ju kapitulovala po
tom, čo sa v Maroku na politickej
návšteve objavil podľa Líbye zradca
Šimon Perez. |
|
|
|
Situácia sa neustále vyvíja. |
|
|
|